Achnaton´s Blog

To, čo budujeme roky sa dokáže v priebehu dní, hodín, minút, ale aj sekúnd pokašľať. Či činom či slovámi. To je jedno. Tú osobu ktorú som dlho miloval, dnes nenávidím z duše. Pretým som sa tešil, skoro až slintal že ju uvidím, dnes na ňu nechcem pozrieť ani okrajom oka. Nechcem ju nenávidieť len kúsok mňa a aj ona sama k tomu prispieva. Láska sa zmenila v nenávisť a moja snaha o jej znovuzískanie prchá tak rýchlo ako benzín na betóne. Neviem či ešte ďalej bojovať ale už sa veľmi prikláňam k bielej vlajke. Ale najväčšia sranda je tá, že čo som budoval týždne sa počas jedného dňa  všetko zvrhlo a pokazilo ako len mohlo. Vôbec rozmýšľam či ešte k nej prehovorím. Lebo za to čo sme si spravili sa jej ani do očí nechcem pozrieť. Lebo tam vidím to čo bolo. Ale vidím aj ľahostajnosť k tomu čo sme prežili. A ku všetkému čo som k nej cítil. Ľudia mi radili, že nech mi to je jedno nech sa robím že nič. No nejde to, ako ju uvidím tak ako film pred očami sa mi premieta čo sme prežili. Všetky tie chvíle či dobré a či zlé. Toto je to čo som nechcel aby sa stalo. Aby sa vzťah ktorý sa mi rozvíjal sa rozbil mihnutím oka, jedným slovom. Ale ako sa praví v knihách. Nech je po tvojom. Ale zase v iných knihách sa píše: " Nevzdávaj sa boja,bojuj do konca, až keď stratíš nádej,tá umiera posledná,vtedy vieš že máš bojové pole opustiť." No ja som ešte nádej nestratil ešte stále sa jej trochu nájde.Ale dohorieva pomaly ale isto. To je to čo moje srdce tiaži. Snáď sa karta obráti a plameň nádeje vzplanie vo vatru, a je jedno či u nej alebo u inej.