Achnaton´s Blog

Niekedy stratíme smer svojej cesty aj keď sme si boli istý kam ideme. Chvíľku blúdime , hľadáme smer, vkročíme do slepej uličky možno sa aj vydáme nesprávnou cestou. Sme stratený v mieste kde sa nevieme ani len pohnúť. Buď čakáme na zázrak alebo sa snažíme nájsť svoj daný smer skúšaním omyl pokus. A raz ho nájdeme. Raz sa nám podarí trafiť ten správny smer ktorý sme už buď začali alebo si vytvorili nový. Ale chcem niečo povedať o situácií kedy niet smeru von. Je to situácia strastiplná nepríjemná a smutná. Človeka pomaly ničí až kým nie je na kúsky. Keď sa vám nepodarí nájsť smer ktorým by ste chceli ísť. Zaseknete sa v strede ničoho. Iba čistej tmy a smútku. Všetko sa rúti a nie je vo vašich silách toto všetko zastaviť. Sledujete ako sa všetko rúca a niet cesty von, nie je už možnosť hľadať váš smer. Ostanete iba na jednom mieste a nepohnete sa ani vpred ani vzad lebo tam nič nie je. Je to smutné ale veľa krát sa to stane a je to bolestivé. Vo veľa situáciach sa to stáva. Mne sa to stalo tak isto a bolí to dodnes ma bolí to že som nevedel ten nával zvládnuť a z danej cesty si nájsť svoje správne východisko. Predstava že si idete po svojej cestičke ktorú ste si budovali a verili ste že sa nič nestane. A zrazu prišla prekážka ktorej nápor ste neuniesli a slabý a vyčerpaný ste sledovali ako vám táto prekážka ničí všetko čo ste vybudovali. Keď sa prebudíte zistíte že všetko čo ste si budovali vašu cestu za svojím cieľom už viac niet a nie je ani iné východisko. Nemôžete sa pohnúť nikam. Iba ostať tam kde ste boli a snažiť sa na to zabudnúť. Preto treba pri volení cesty byť treba opatrný lebo nikdy neviete či vám prinesie úžitok a či zkazu.